Nemecká genocída v Namíbii: Prvý holokaust 20. storočia (1904–1908). V roku 1884 vyhlásilo Nemecko Namíbiu za svoju kolóniu. O dvadsať rokov neskôr, v roku 1904, spustili jednu z najbrutálnejších genocíd v modernej histórii.
Generál Lothar von Trotha, veliteľ nemeckých jednotiek, dostal od cisára Vilhelma II. voľnú ruku. Keď Herero v auguste 1904 povstali proti koloniálnemu útlaku, von Trotha vydal slávny „vyhladzovací rozkaz“:
„Každý Herero, či už ozbrojený alebo neozbrojený, muž, žena alebo dieťa, má byť zastrelený. Už ich nechcem vidieť v krajine.“
Nemecké jednotky zahnali desaťtisíce Hererov do púšte Omaheke. Ľudia zomierali na smäd, hlad a vyčerpanie. Tí, ktorí prežili, boli uväznení v koncentračných táboroch (najhorší bol Shark Island pri Lüderitzu), kde slúžili ako nútená pracovná sila. Podmienky boli tak brutálne, že zomieralo až 45 % väzňov mesačne.
Podobný osud postihol aj kmeň Nama. Celkovo zahynulo podľa odhadov 65 % Hererov (okolo 65 000 ľudí) a 50 % Namov (okolo 10 000 ľudí).
Heinrich Göring (otec nacistického lídra Hermanna Göringa) bol v tom čase guvernérom kolónie a aktívne podporoval politiku vyhladzovania.
Táto genocída je dôležitá aj preto, že Nemci tu testovali metódy, ktoré neskôr použili počas holokaustu: koncentračné tábory, nútené práce, rasovú teóriu a industriálne vyhladzovanie.
Nemecká genocída v Namíbii (1904–1908) bola prvým industriálnym vyhladzovaním 20. storočia. Portugalci ničili Mutapu intrígami, Holanďania obsadzovaním pôdy, ale Nemci priniesli niečo nové – systematické, rasovo odôvodnené vyhladzovanie celých národov.
Táto temná kapitola južnej Afriky zostáva dodnes málo známa, no je kľúčová pre pochopenie, ako európsky kolonializmus prešiel od exploatácie k industriálnemu vyhladzovaniu.
Zdroj: Historické dokumenty nemeckej koloniálnej správy, výskumy Jürgena Zimmerera a ďalších historikov